Hneď ako si spomeniem na svoje hlásenie sa na medicínu, zovrie mi vnútornosti. Aj pri písaní článku sa mi rozbúchalo srdce. Bol to príšerný stres. Píšem tento článok v piatom ročníku medicíny (rok 2018) a stále si na to pamätám. Prečo? Nevzali ma hneď. Prečítajte si čo som robila a v druhej polovici článku nájdete FAQ o prijímačkách na medicínu, kedy a čo sa začať učiť a čo spraviť, keď to nevyjde.
Môj príbeh
Po stredej som nastúpila na biomedicínske inžinierstvo. Pôvodne som sa chcela hlásiť na lekársku fakultu, ale, úprimne povedané, bála som sa neúspechu. Nikdy som v obľube nemala prehry a tu sa jedna hneď črtala. Spraviť taký veľký krok s vysokou šancou drtivej porážky? Nie ďakujem. Tak som ako plachý pes stiahla chvost medzi polky a presvedčila samu seba, že toto som vždy chcela.
Písala som predsa, že som na medicíne, prečo tu spomínam biomedicínske inžinierstvo? Čítaj ďalej…
Bod zlomu, moment zvratu, deus ex machina (pomenuj to ako chceš), nastal, keď som sedela v prednáškovej miestnosti a počúvala o programovaní. Hlas v mojej hlave povedal:
„Čo tu robíš? Však toto si predsa nechcela! Čo si to spravila? Toto nie je to miesto, kde chceš byť.“
(Možno to bola schizo chvíľka. O mojom duševnom zdraví mnohí ešte neustále polemizujú.) Každopádne, presne v tom momente som si uvedomila, že na svojej ceste životom som zle odbočila. A tak začalo moje skutočné a s odkladom ešte horšie trápenie sa s učením na medicínu.
V letnom semestri na biomedicíne som čelila ťažkej otázke. Sústrediť sa na učenie na prijímačky alebo bifľovať sa biomedicínske informácie. Rozhodla som sa. Biomedicínu som ukončila. Prestala som tam chodiť. Keď som toto svoje rozhodnutie predostrela rodičom, neboli nadšení. Však ktorý rodič by bol, ak by hrozilo, že z decka, do ktorého ste toľko investovali, nebude nakoniec nič. Otec sa mi vyhrážal vyhadzovom z domu. Mama ma nakoniec po vysvetlení všetkých faktov podporila. A ja som sa snažila učiť. A bol to stres. Ooooobrovskýýýý.
A výsledok? Teraz čakáte určite úspešné zloženie prijímačok. Ale nie nie. To by bol príliš pekný hollywoodsky príbeh. Môj je reálny. Nevyšlo to. Skončila som pod čiarou, čo sa ukazuje ako moje obľúbené miesto. Nazývam to „skoro dosť dobrá“.
A čo teraz? Záložná škola? Jo, začala som ju riešiť. Ale potom som si uvedomila, že aj tak chcem stále len medicínu. Tak som ostala doma a hľadala si prácu. Brigádovala som skoro pol roka, kým nevyšiel od milého pána už expremiéra R.F. zákon, že brigádnik už nemôže toľko pracovať a mal by to byť študent a bla bla (už si to nepamätám). Takže mi zrušili brigádu a ja som poctivo chodila na úrad práce každý mesiac. Živili ma rodičia, ktorým za to dlhujem neskutočne veľa. A plánujem im to všetko splatiť, do posledného centa.
V tej dobe som mala depresie. Nie len, že sa mi nedarilo na pôde školy, ani v súkromí to nebolo dobré. Moje dve „najlepšie kamošky“ ma tesne predtým „opustili“ a z trojice som ostala sama ja. Lonely, no best friends. Môj ex ma podvádzal a nemal ani toľko úcty, aby mi to vtedy priznal (zistila som to až nedávno a ani nie od neho. Ten most som už nadobro spálila a verte či nie, je fajn odstrániť toxických ľudí z vášho života) . Začala som ďalší vzťah, z ktorého sa tiež časom vykľula katastrofa.
V skratke – môj život pripomínal zlý film- niečo na štýl mixu Bridget Jonesovej, Jumanji a tej diery, do ktorej hádzali v 300 ľudí s výkrykom „This is Sparta“.
Bola som v depresii, reálnej škaredej. Dementori ma neustále prenasledovali. A ja som sa naďalej čarovala so svojim Expecto patronum.
Šla som na prijímačky. Druhýkrát. A… zase žiaden happyend. Skončila som opäť pod čiarou. Opäť „skoro dosť dobrá“.
Podala som si opäť odvolania a čakala na zázrak. Neverila som, že sa stane. Až prišiel dopis z Masarykovej univerzity. Skoro som ho vyhodila bez otvorenia. Myslela som si, že je to len ďalší zamietací dopis. Nebol. Dekan mi oznamoval, že zmenil svoje rozhodnutie.
Dostala som svoju druhú šancu a už som sa jej nepustila. Teraz študujem piaty ročník, prakticky posledný semester pred štátnicovým rokom. Viem čo chcem a idem si za tým. Na medicíne považujem vtipné povedať „idem cez mŕtvoly“. Ja tak naozaj idem a vôbec to nie je metafora (//EDIT v r.2022: asi som naozaj šla cez mŕtvoly, lebo som skončila na patológii)
Ak ťa zaujíma môj aktuálny život, followni ma Instagrame :
(instagram.com/b_pathological/, lebo mňa tvoj určite zaujímať bude. (jo, som stalker)
Spomínam si ako sa moje prijatie rozšírilo na stretávke zo strednej, na ktorej som nebola (referovala mi dobrá kamarátka). Ktosi sa tam spýtal: „Barbora sa končene dostala na medicínu?“ To slovo „konečne“ v tom čase hodne zabolelo. Ale aspoň som si uvedomila, ako môžu slová bolieť.
Keď sedím v prednáškovej miestnosti, už nemám pocit, že tu nepatrím. Okolo sú rovnako creepy, blázniví a šikovní ľudia, akých som si želala. Mám skvelú skupinu a našla som si tu dobrých priateľov, verím, že na celý život. A rodičia sú nadmieru spokojní, že majú doma „doktorku“.
Stále si nie som istá či to bolo najlepšie alebo najhoršie rozhodnutie. Najmä v období skúšok. Ešte stále ma môžu vyhodiť. Na tejto škole nie je nič isté. Jedno však áno, aj keby to spravili, ja budem okej. Postarám sa o seba, pretože to dokážem.
Edit z r.2022 : Ahojte! Aktuálne som už lekárka s pekným diplomom. Doštudovala som, zamestnala sa ako patológ. Svoju prácu milujem. Za celý čas bolo každému ukradnuté, na koľký pokus som sa dostala. Moja schopnosť riešiť problémy v práci nesúvisí s počtom bodov z biológie rastlín. Ak veríte, že na to máte a je to váš sen, ale naozaj VÁŠ, potom sa nenechajte odradiť. Je lepšie skúsiť ako si celý život hovoriť: čo by bolo keby.
Naučila som sa však svoje:
Nikdy nedovoľ nikomu, aby ti vravel na čo máš a na čo nie. Je to tvoj život. Tvoje rozhodnutie. Následky si nesieš ty, tak ich nech aspoň za svoje a nie za cudzie rozhodnutie.
Počúvaj svoj vnútorný hlas. Intuíciu. Nie okolie.
Neporovnávaj sa.
Je praktickejšie pýtať si odpustenie ako povolenie.
Odpovede na otázky, ktoré sa pýtate
Ako sa pripravovať na prijímačky na medicínu?
Vždy si pozri čo žiada konkrétna univerzita. Na Slovensku sa „stačilo“ naspamäť naučiť otázky (učiť sa niečo naspamäť z duše nenávidím). V Českej republike mi to príde férovejšie. Skúšky sú z chémie, biológie a fyziky. Prejdi si modelové otázky a porozmýšľaj, akých okruhov sa dotýkajú. Podobné dávajú aj na prijímačky.
Nepodceňuj to!!! (a tisíc ďalších výkričníkov za to) Mnoho ľudí stroskotá na svojom sebavedomí, že sú lepší ako študenti z ostatných škôl. Väčšinou nie sú, česť výnimkám. Vytvor si vlastný systém a spôsob učenia, ktorý ti najlepšie vyhovuje. Nemusí to byť to isté, čo vyhovuje tvojim kamarátom.
Za preučený deň si daj odmenu. Hobby, spánok, cvičenie, jedlo, domáce zvieratko, frajer/ka. Každý podľa svojho gusta.
Kedy sa začať učiť?
Včera. Vždy je lepšie mať viac času, viackrát si to prejsť. Opakovať a opakovať a opakovať. Hovoríš si, že sa to nejdeš učiť teraz, lebo to aj tak zabudneš? Chyba. Možno to zabudneš, ale nikdy nie celkom. Druhýkrát sa to učí ľahšie a rýchlejšie. A ak budeš sem-tam opakovať, žiadne veľké zabúdanie sa konať nebude. Sprav si motivačnú tabuľu, ak potrebuješ. Predstavuj si seba v bielom oblečení pri pacientoch. Čokoľvek čo ti pomôže.
Skúsiť to znova, ak ma nevzali?
Ak je to tvoj sen, tak áno. Buď smutný, buď nahnevaný. Hoď o stenu učebnicu. Zjedz kilo čokolády a zmrzlinu. Zosyp sa koľkokrát chceš a potrebuješ. Dovoľ si trúchliť, ale potom vstaň, pohni zadkom (alebo skôr usaď zadok) a uč sa. Okrem pár výnimiek škola nepadla nikomu k nohám. A ak aj áno, štúdium si musíš takpovediac odsedieť.
Čo keď ma nevezmú?
Svet sa nezrúti. (= adept na najotravnejšie slovné spojenie roka). Svet sa síce nezrúti, ale tvoj áno. A to je v poriadku. A vieš prečo? Lebo teraz si ho môžeš postaviť odznova. Od základov. Presne tak, ako si po tom vždy túžil. Bojovať. Byť dobrý a odvážny. Skús to znova.
Záleží na tom, na koľký pokus sa dostanem?
Každému je to u prdele 😉 . No stres.
Čo ak sa dostanem na univerzitu, na ktorú som ísť nechcel?
Za prvé, na čo sa tam hlásiš, ak to nechceš. Za druhé, choď, skús, možno ťa prekvapí. Je ľahšie z univerzity odísť, ako sa tam dostať. Odporúčam pozisťovať si možnosti prestúpenia z univerzity na univerzitu v rámci rovnakého študijného odboru. Ak to skúšate, nenechajte sa hneď odbiť. Všetko sa dá, keď sa chce.
Mám na to?
Túto otázku sme si položili skoro všetci. Odpoveď na ňu poznáš iba ty sám. Ak tvrdíš, že áno, máš pravdu. Ak tvrdíš, že nie, tiež máš pravdu. Tak si dobre rozmysli, ktorú odpoveď chceš počuť. Ak stále nevieš, možno ti pomôže, tak ako pomáha mne, citát od Rowlingovej:
“It is impossible to live without failing at something, unless you live so cautiously that you might as well not have lived at all – in which case, you fail by default.”
Nezvládam to, čo teraz?
Ak sa niečo nedá, nejde ti to, hoci si skúsil všetko čo možné, nie je hanba priznať si porážku. Nie každá porážka je porážkou sama o sebe. Je to možnosť posunúť sa ďalej do sféry, v ktorej zažiariš a v ktorej ti to pôjde. A určite taká existuje, keď ju pohľadáš. Strach čo si o tebe druhý pomyslia je ireleventný. Žiješ svoj život najlepšie ako vieš ty. Je to tvoja vec. Posunúť sa ďalej je veľmi veľký a ťažký krok, ale ak to tak cítiš, tak je to správnym smerom. Občas, keď sa nám naozaj nedarí, nás (len môj osobný názor) nejaký vyššia moc/vesmír/budha/boh (volaj to ako chceš) ochraňuje pred cestou, do ktorej by sme nemali vstúpiť.
S pozdravom Vaša Bára
